Každá noc končí ránom. To štiavnické má pre mňa osobité čaro. Nezáleží na ročnom období. Jeseň mu dodáva pocit nostalgie a všadeprítomného pokoja. Svitanie z Ottergrundu. Tá známa panoráma mesta, tá istá, nemeniaca sa, a predsa s puncom jedinečnosti. Slnko sa opiera do tváre, zalieva energiou. Tu môžem nerušene počúvať ticho.
Potulky v ranných uličkách, pomaly sa prebúdzajúcich do nedeľného rána. Občasný dupot áut po mačacích hlavách, hrkot stoličiek, znovu rozložené terasy, omamná káva láka. Rozospatí turisti. Končí im návšteva. Odovzdať kľúče, zaplatiť, ešte sa nadýchnuť tajomného mesta pred odchodom. Posledné povinné pohľady na Scharffenberg. Čoskoro budú opäť v realite. Zrelaxované všetky zmysly, i keď nakrátko. Štiavnica ťa spúta. Omotá si ťa. Ako ten pavinič lezúci po múroch. Pocit mystiky sa nevytráca.
Neskoré lenivé popoludnie. Takmer prázdne mesto obopínajú dlhé tiene. Kontruje im zlatý difúzny slnečný svit. Kroky do "nikam" - cesta je cieľ. Nie, cieľ nieje, je iba cesta. Hlava oslobodená od myšlienok. Áno, to bude pravdepodobne ten cieľ. Poslední turisti a prvé večerné lampy. Hrkot stoličiek, štrngot prázdnych pohárov, cvaknutie zámky. Skončil deň, ako keď zavrieš knihu. Nedeľa je mŕtva. Štiavnica ostáva vrytá. Dávok nikdy nie je dosť.
